Štekot duše

Autor: Eva Hoštáková | 27.6.2012 o 19:16 | (upravené 27.6.2012 o 22:04) Karma článku: 3,88 | Prečítané:  211x

Luskom prstov neprivoláme šťastie, úsmev nám nevyškrtne problémy. Samy si rozmazávame náš život. Budík, áno, je ráno, vonku šero a v srdci chuť ostať dlhšie. Veď kto by sa ráno necítil ako plaziaca sa podložka sveta. Za najtragickejšie ale pokladám, že tento výzor si zachovávame, aj keď sa prinavrátime opäť do postele. Blbý stereotyp.

Náše malé kráľovstvo, náš krátky deň. Ako rýchlo uplynie a čo na ňom stálo naozaj za to. Okrem toho, čo musíme spraviť, sa skladá z momentov, kedy sa nad niečim osobným na chvíľu zamyslíme, pridáme revolučnú myšlienku, ktorá vzápätí ostane na smetisku ostatných alebo sa o niečo aktívnejšie pokúsime a nezvládneme bojovať so samým sebou nadlho. Od malička nám tlačia do hlavy, správaj sa, máš už svoj vek na to. Absurdnosti sú neprijateľné. Nepríspustné. Naozaj byť dospelým znamená prestať si užívať naplno života? Nie, bodka.

Vidím čas, ktorý ma predbieha zakaždým, keď sa o niečo chcem snažiť, ale isté chvíľky mu vytrhnem a tie mi nezoberie.  Nepatria sem len chvíle s rodinou pri spoločnom obede, či večer s priateľmi, ale aj bláznovstvá, ktoré sú liekom na nostalgickú náladu dnešnej doby.  Urobiť niečo nezvyčajné, zahodiť pri tom kompromisy.

Myšlienkami sa vraciam dozadu. Držím v ruke vodítko na psa a otváram vonkajšie dvere. Neviem, kam už s ním mám kráčať, okolie až do šírky zachádzajúce mám prejdené. Pocítim v ruke silu, psík sa teší na túto chvíľu, spravím krok a tým aj krok v mojej mysli. Vymeňme si úlohu, veď ma, ale stále ja som tvoj pán a vždy mám hlavné slovo. Zrýchlime, zastavíme i poutekáme. V taške fotoaparát na možný okamih, keď oko zatúži priniesť si z miesta záber, aby sa ním mohlo kochať potom kedykoľvek. Vychádzka. Po estetickej stránke zážitok, po štvornožkovej  možno malý splnený sen a pre mňa motivácia k písaniu svojho prvého článku na blogu a rozvíjanie ďalších myšlienok v mojej hlave.

Risk je bizarnosť, ktorú treba skúšať, akoby išlo o novozakúpenú vec, ktorú chceme skúšať dovtedy, kým nám nepasuje. Naspäť som kráčala so zatvorenými očami po betónovej ceste. Nesnívala som, len vdychovala do seba krásu tohto času, hoci len na kratučko. Totižto, som vychovaná podľa istých spoločenských noriem, už len hlas z môjho svedomia ma napomína, aby som sa vždy správala slušne. Moje svedomie je veľký pánko. Nedokázala by som takto, so zatvorenými očami, nechať sa len viesť psom, ktorý nie je vycvičený pre nevidiacich, pri ľuďoch kráćajúcich oproti mne. Len som využila chvíľku, keď som bola pravdepodobne jediný človek na ceste.

Nejde o to,  čo som spravila, ale o to, čo všetci by sme mohli spraviť. Malé či veľké bláznovstvá, ale stále naše. A predsa ten deň stál aspoň ráno za to a blbosť mohla nabrať vyššiu hodnotu, než bol jej tieň. Kto z nás po ceste domov skúsil vyskočiť, pobehnúť bezdôvodne či urobiť niečo za jeho hranice, niečo neškodné? A pri tom ide len o úsmev na duši.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?