Pre vysoké paneláky, premávku a hluk z ulice nevidím mesto …

Autor: Eva Hoštáková | 3.10.2012 o 0:16 | (upravené 3.10.2012 o 0:26) Karma článku: 4,29 | Prečítané:  847x

Vstúpim na balkón cez drevené dvere ešte z minulého storočia, vidím to, čo by ma malo očariť. Moja cudzina v podaní Košíc a a jej krása, samota a moje myšlienky ... Taký je intrák pre cudzinca, ktorý je srdcom na letnej tráve pred svojím domom so svojím psom a s knižkou od svojho obľúbeného autora v ruke pozorujúc na nebi lietajúci kŕdeľ a užívajúc si pocit bezstarostnosti, pocit, že to je moje zázemie, o ktoré sa môžem oprieť, aj keď zrovna nepadám. 

Teraz som tu. Jednou mojou vlastnosťou je, že len čo sa pre niečo rozhodnem, pustím sa prúdom do toho a dostanem sa niekedy na miesta, ktoré som si nikdy ešte nepredstavovala a stanú sa mi veci, o ktorých som ešte nestihla snívať. Ako keď ráno prehodíte zopár slov vo výťahu s neznámym chalanom z intráku a následne ho po vystúpení dobehnete, pretože ste sa rozhodli, že predsa len pôjdete na zahájenie školského roka, i keď nemáte ani šajnu, kde je, i keď ste to miesto hľadali deň pred zahájením a zablúdili ste v areáli, ako teraz už viem, vedľajšej budovy. Dobehnúť ho len kvôli otázke, či vám môže ukázať, kde sa koná zahájenie. A tak s ním strávite peknú polovicu dňa. Nič viac som si nepredstavovala, chcela som žiť prítomnosťou a žila som. Zmenila som plány, lebo nikdy neviete, čo sa vám do cesty prihodí, hlavné je sa včas vedieť rozhodnúť.

Pohľad je krásny, množstvo nočných svetiel z lámp, svetelných iskričiek z ďalekých okien z ešte vzdialenejších sídlisk. Počuť trenie kolies áut o betón a vodu sídliacej na ceste, sem tam trolejbus. Čas pred ôsmou večer a predsa tma. Je rozhodnuté, idem si zabežať.

V myšlienkach sa mi objaví, čo nám bolo spomenuté na jednej prednáške. Chcem namáhať svoje telo. Cítiť, ako sa mi nabudzujú endorfíny a poskytujú mi pocit uspokojenia každým ďalším krokom. Pot je už len zárukou dobrého pocitu zo seba.

Vidím tváre neznámych ľudí, jedny pozerajú radšej pred seba, iní na mňa a neuhnú pohľadom. Oproti mne ďalší bežec a ja cítim, že už nie som sama. Posilní ma to. Ľutujem len jednu vec. Škoda, že keď bežal oproti, som sa aspoň trošku neusmiala ako náznak viditeľného neformálneho pozdravu človeku, ktorý zdieľa rovnakú vôľu. Istotne by ho to povzbudilo. Toľko ľudí sa mi pozeralo do očí a všetci kráčali, ako by to mal byť ich životný trest. Ľudia sú kamene s vrúcnym srdcom, ale do stredu malého zrnka v kameni pohľadom neprenikneš.

Mesto sa dá spoznať len na vlastnú päsť. Nebrala som seba za súčasť mesta, ale čím viac prechodíte, čím viac na nejakých miestach zažijete, tým sa viac s mestom stotožníte. Toto má byť o meste, ale je to skôr o niekom. Čím to bude? Domyslite si. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?