Buď sa učím od seba, keď čerpám zo svojich skúseností a spomienok, alebo z pozorovania okolia. Nie je to žiadna ľahká veda, práve naopak. Je to to najzložitejšie, čo existuje na našej planéte. Žiadna látka podaná do rúk od života: „Toto sa nauč.“ Chce to teba. Iba ty si budeš musieť stačiť.
Čím ďalej, tým viac stretávam nespokojných a rozčúlených osôb. Nahnevaných ľudí je ešte väčšia hromada ako zhrdzavených plechov na šrotovisku. A viditeľní sú rovnako. Sama vyrastám v rodine, kde sa atmosféra domova nezaobíde bez hnevu a kriku. Viem, že nie som jediná a takých rodín je veľa, istotne aj nejakí susedia zažívajú to isté doma. Ale nerozumiem tomu. Prečo sa človek, môj vlastný otec nahnevá, aj keď nemá na čo. Keď hocijaká vyslovená veta, nech je akokoľvek milá, nápomocná či povedaná s láskou, vyvolá uňho neprekonateľné blesky, ktoré sa blískajú ešte aspoň štvrť hodinu. Bez slova, potichúčky ako spinkajúca myška, bez akéhokoľvek úškľabu, odchádzam z miestnosti. No búrka stále za mnou hrmí.
Od života už viem, že ak mi niekto niečo vyčíta, nemusí to myslieť zle. Občas to má chybičku, keď nevie zvoliť tú správnu formu, akoby svoje myšlienky vyjadril najzrozumiteľnejšie. Ale tu neboli výčitky na mňa. Tu boli výčitka na každú vec z dreva v našej kuchyni, na cesnak, na život. Keď sa rozhodne, že chce postúpiť do ďalšieho levelu, i varecha sa rozlomí na polky pri silnom dopade na zem. A hlasitým hrdeľným kikiríkaním a poletovaním sa podelil o to s každým kurínom v našom dome. Kde sa to v človeku berie? A pri tom viem, že si to dovolí len doma. Kde nie sú ľudia, ktorých nepozná a na ktorých chce zapôsobiť. V tom vidím zároveň faloš človeka, ale o tom nechcem teraz hovoriť.
Bez slova som mu začala pomáhať, zobrala som, čo má v rukách a čistila zeleninu. Bolo ticho. Tichým hlasom už len poradil, ako na to. V tom hlase som počula výčitky, ale isto si to tak neuvedomoval a búrka sa vráti, len nie v túto chvíľu.
Je veľmi náročné a komplikované počúvať ľudí. Počuť tú každú medzierku medzi slovami. Ako sa cíti? Prečo takto reagoval? Prečo to nepovie tichšie? Čo ho naozaj pri tom trápi? Je to veľmi o komunikácii, o dôvere a o otvorenosti. A hlavne o trpezlivosti toho druhého. Nenechať v sebe rozprúdiť hnev, ktorý sa na nás valí. Držať sa pevne na nohách, nestratiť nadhľad, podržať toho, na kom nám záleží, aj keď o to zvonka vôbec nestojí. No potrebuje to. Je to umenie. Skúška života. A ja len prechádzam, skúmam, snažím sa a píšem. Nech nezabudnú počuť všetci to tiché volanie pre toho, kto nám za to stojí.
