Dobrú noc a bodka

Autor: Eva Hoštáková | 14.9.2015 o 22:05 | (upravené 16.9.2015 o 0:38) Karma článku: 1,24 | Prečítané:  423x

Každý z nás môže písať vlastné názory, čokoľvek, čo je v rámci určitej morálky. Dnes je to len jeden obyčajne napísaný príbeh so skrytým posolstvom, čo sa rozhodlo napísať jedno mladé dievča. Nie dlhý. Nie mini. Taký akurát. :)

 

Chlapci

 

Nebol by to skutočný príbeh, keby nebol precítený.  Nebolo by cítiť ranné zore, keby tam nebolo slnko, ktoré by hrialo.



                Mamine ústa sa usmiali a láskyplnými dlaňami zdvihlo toto nežné stvorenie chlapčeka k sebe na prsia. So suchým otlačkom mu darovala znak lásky na čielko i na rozlúčku. Nepatrne zdvihla obočie, jej oči prezrádzali starosti, ktoré ju čakali počas dňa, ale aj lásku a materinské cítenie ku chlapčekovi.
 

                Vážny, akoby chápavý detský pohľad bol ľahkou odpoveďou i tichulinkým volaním k mame. Všade kam oko zahliadlo, boli len samí kŕdeľníci, malí nezbedníci. Chlapec nebol najšťastnejší, bol už sám a smutnými očami hľadal najbližšie miesto známych tvárí v škôlke, s ktorými dnes vytvorí mocnú ríšu džavotu, toho nádherného idylického hlasu života.

 

                Kopce boli uhladené ošúchaným živým trávnatým kobercom a iným zeleným rastúcim životom. Ku komu sa len pridá? Známa tvár s úškľabom a polo obsadenými zúbkami hlási príjem. Aké nevinné je hrať sa v škôlke. Nikto nevyčíta ten čas, ktorý sa trávi kadejak.

 

                Na sklonku dňa sa hlási povinnosť. Všetci musia zasadnúť a spapať svoju porciu bez reptania. Nasleduje sladké poobedňajšie búvanie, na ktoré dospeláci pod vplyvom každodenného zhonu už zabudli. Malý Adamko, náš chlapček z rána, už našiel svoju postieľku a hodil sa skokom do perín. Pružiny postieľky mu vrátili o dosť menšiu ranku späť. Jeho detské vlasy zacítili vánok skončeného dobrodružstva.



                Strhol mu rukáv na tričku a triasol s ním, čo mu sval na ruke stačil. Mykal, dýchal mu priamo na bubienok a tunelovo spustil: „Hej Adam! Adam? Nebuď hríb a poď so mnou. Mám nápad. “ Adam si v prvých sekundách myslel, že je vo svojej postieľke doma, pod svojím oknom, na ktorom mal celú sériu malých drevených autíčiek, čo mu daroval otec. Vraj ich zbieral celý jeho život a ako nezabudnuteľná stopa jeho života je ukrytá v každom kúsku, i on môže svoj vlastný kúsok vložiť do nich.

 

                Nemal ani po jednotku tikajúcich sekúnd, aby vydýchol a už z neho bola násilne strhnutá teplá perina. Nechcel kamaráta Mareka sklamať, ale zároveň sa mu až do takej miery rozbúšilo srdiečko, že by sa len ozaj ťažko vrátil do počiatočného stavu.



                „Sú tu chladné steny. Nuda. Poďme na výlet a viem aj kde začneme. Nasleduj ma!“

Adam sa zdvihol, ale ešte stále sedel celou útlou postavičkou na postieľke. Úplne do poslednej štrbinky cítil v jeho tele nesmiernu radosť z dobrodružstva, hoci ešte nezačalo. Pre neposedné chvíľky si vedel vychutnať každý hlt limonády života.

 


„To pre toto.“ Adam oslovil kamaráta, keď už bol k nemu otočený tvárou.

„Čo?“

„Ak to chceš vedieť, to pre toto sa mi páči, že sme kamoši.“

Marek sa pousmial.

 

 

Za plotom im bol ešte svet známy. Asfaltové kocky, tak verne vyšľapané ich krátkym obdobím života. Malé nôžky si to namierili rovno do kopca. Celý svet tu bol len pre nich.


                Prvé miesto zastávky bola až vedľajšia cesta. Sedel povedľa  nej jeden človek, pod nejakým balkónom, zahalený len do oliva sfarbenou látkou, v čiernej šiltovke, na ktorej bolo logo ďalekého pneuservisu. Nevnímal chlapcov. Fúzatý, ako majordómovia bývali. Prišli ďalší dvaja chlapci, dvojnásobok výšky malých chlapcov.


               „Ľahnime si sem, tu do vysokej trávy. A pšššt. Toto je lepšie než telka.“akčne sa chopil situácie Marek. Adam poslúchol. Steblá dlhých tráv mali pred sebou. Dvaja veľkí chalani prišli za starým fúzatým človekom, strhli z neho deku, vysypali mu batoh, ktorý oddeľoval starcov chrbát od steny. Množstvo pohľadníc, ktoré mal navrchu, sa rozleteli. A ešte zopár iných vecí povypadalo z batohu, ale tráva bola až príliš vysoká, aby chlapci videli aj tie posledné veci zo starčekovho batohu. S ponúkaným tovarom neboli spokojní a tak staručkého človeka zbili do farby jedľového medu, ktorý bol teraz všade naokolo.


                S prázdnymi dušičkami malí chlapci utekali, čo im vôľa stačila. Až pokiaľ ich drak hrôzy neprestal hnať. Drak odletel až vtedy, keď narazil do stromu stojaceho pri ďalšej ulici skrývajúcej sa za dvoma rohmi. Dýchali ako keď sa pije po závode. Vietor im ľúbezne hladil tvár. Teplá dužina popoludňajších kvetov sa prehýňala jemnulinko k matičke zemi.

 

                Chlapcov po príchode na ulicu onedlho zachytila polícia a odovzdala svojim rodinám. Po rokoch, po ich prirodzenej smrti sa Adam aj s Marekom dostali do neba. Na poslednom schodíku smerom hore ich pohľad padol na smerovku ukazujúcu dvoma smermi. Smer naspäť: Opičie nebo. Smer dopredu: Nebo. Len čo vstúpili do neba, okrem toľkého nezábudkového jasu videli rôzne miesta, jedno vedľa druhého s medzerami veľkosti dvoch anjelských rozprestretých krídiel. Každé miesto vedľa seba bolo uložené do obrysu ešte neodkrojeného celého chleba. Z hociktorého miesta bolo vidieť hocijaké iné.

 

              Tu, stojac ešte na rozcestí miest, všimli si chlapci malé zlaté pieskovisko. Hrali sa na ňom iní dvaja dvojroční chlapčekovia. Boli to presne tí veľkí loptoši, ktorí pred chlapcami okrádali starčeka. Pánbožko im nikdy nedovolil v nebi dospieť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?